Desaťročia v službách vedy

Viac ako šesťdesiat rokov vo vede má za sebou endokrinológ, akademik MUDr. Ladislav Macho, DrSc. Popri špičkovom výskume, medzinárodných spoluprácach, publikáciách to boli aj mnohé skúsenosti v manažovaní vedy.

Pred desiatimi rokmi – a oslavách vašich osemdesiatin – odznelo na pôde SAV, že veľa vašich kolegov si dlhý čas stotožňovalo Ústav experimentálnej endokrinológie s vami. A je len otázka, kto koho viac ovplyvnil…

Je jasné, že človek sa môže naplno realizovať len vtedy, keď má vzťah k svojmu pracovisku a má z neho aj odozvu – najmä keď je vo vedúcej funkcii. Či už riaditeľa, alebo hoci vedúceho riešiteľského tímu. Ak by ste takúto spätnú väzbu nemali, ak by chýbal vzájomný rešpekt, je prakticky nemožné dosiahnuť dobré výsledky. Takže by som sa nesnažil odpovedať na otázku, kto koho viac ovplyvnil – vplyv je obojstranný. Riaditeľ ústavu je teraz v inej situácii ako za minulého režimu. V mnohých ohľadoch. Napríklad – pokiaľ ide o financovanie výskumu. Peniaze naň kedysi išli len z rozpočtu. Cez ústav – takzvané inštitucionálne financovanie. A nie cez granty, ako je to v prevažnej miere teraz.

V Ústave experimentálnej endokrinológie SAV ste pracovali takmer od jeho začiatku (od roku 1955, ústav ako súčasť SAV vznikol v roku 1953 – poznámka redakcie), pamätáte si rôzne jeho obdobia, v rôznych ste mu aj šéfovali… Ako ste modelovali jeho zameranie?

Za zásadné sme považovali, aby v ňom bolo aspoň päť či šesť významných vedcov, ktorí vedeli ústav potiahnuť istým smerom, reprezentovali nejaké zamerania a mali aj dobré kontakty v zahraničí. Vďaka nim potom vedeli ústav za hranicami prezentovať, dohodnúť spoluprácu, umožniť, aby ich kolegovia mali možnosť získavať na zahraničných pracoviskách skúsenosti.

Ako riaditeľ ste ich vyberali podľa toho, ako ste mali v hlave narysované smery výskumu?

Snažil som sa. Spočiatku sme rozvíjali veľa aplikačných odborne lekárskych smerov, ktorých sme sa museli potom vzdať, lebo si ich prebralo zdravotníctvo. Pod vedením zakladateľa ústavu docenta Podobu [doc. MUDr. Julián Podoba, CSc. (1916 až 2005) – poznámka redakcie] sa napríklad vybudovalo pracovisko, ktoré – ako prvé na Slovensku – používalo rádioizotopy na detekciu porúch štítnej žľazy. No nemohli sme robiť ako pracovisko SAV klinické vyšetrenia pre nemocnice [neskôr sa stal tento ústav prvým pracoviskom SAV, ktorý získal povolanie na zriadenie ambulantného pracoviska pre biomedicínsky výskum. To teraz slúži všetkým ústavom BMC SAV – poznámka redakcie. Viac Akadémia/Správy SAV 1/2019, Endokrinológia: podstata výskum ostáva, ale v novom šate – poznámka redakcie].

(pozn. článok o doc. Podobovi: Zásluha doc. Juliána Podobu na vymiznutí kreténizmu na Slovensku)

Ako sa vám daril zámer mať v ústave dlhodobo niekoľko výrazných osobností?

Už začiatkom šesťdesiatych rokov sme v ústave presadili, že každý, kto skončil ašpirantúru, by mal ísť na rok do zahraničia. To bolo za socializmu veľmi ťažké, okrem iného bolo treba garantovať, aby sa tí ľudia vrátili. Ale dokázali sme to a takmer každého sa podarilo dostať na zahraničné pracovisko, ktoré sa venovalo jeho zameraniu, alebo nejakému takému zameraniu, ktoré sme potrebovali naštartovať a rozvíjať. Takže nám neustále prichádzali zo zahraničia nové metodické prístupy i názory.

Tak vznikali hlavné smery výskumu ústavu?

Predovšetkým nadväzovali na štátny plán základného výskumu. Ten síce schvaľovala strana, ale vypracovávali ho vedci. Pod vedením prvého riaditeľa ústavu sme začínali úlohou venovať sa endemickej strume [v päťdesiatych rokoch rozšírené ochorenie štítnej žľazy – poznámka redakcie], no potom nám takto – cez štátny plán základného výskumu – pribudli témy ako stres a vývojová endokrinológia. Výskum v oblasti vývojovej endokrinológie vyplýval zo snahy štátu skracovať obdobie dojčenia a čo najrýchlejšie vrátiť matky do pracovného procesu. Bolo treba zodpovedať, aký to má vplyv na vývoj dieťaťa. Takže sme skúmali, aký je po narodení vývoj endokrinného systému a čo ho ovplyvňuje.

Chýba vede systém, ktorý by istým spôsobom nahradil ten štátny plán základného výskumu?

Keď som po nástupe na čelo SAV mal aj úlohu previesť fungovanie akadémie na grantový systém, upozorňoval som na to. Grantový systém je výborný na to, že vedecké individuality prídu na novú myšlienku, ale chýba istá podoba centrálnej vednej politiky, ktorá sa napríklad v Spojených štátoch amerických veľmi tvrdo presadzovala. Americkí prezidenti napríklad vyhlasovali dekády výskumu. V päťdesiatych rokoch to boli napríklad steroidné hormóny. Potom prišla dekáda zameraná na reprodukciu človeka. Neskôr bolo obdobie výskumu vysokého krvného tlaku, potom onkológie… V deväťdesiatych rokoch bola dekáda výskumu funkcií mozgu. V súčasnosti sa v ďalšom programovacom období o väčšie sústredenie tém snaží Európska únia cez takzvané rámcové programy. Opäť by mal byť medzi nimi napríklad výskum rakoviny.

Únia aj doteraz určovala priority, na ktoré sa sústredili jej granty…

…ale keď je priorít dvadsať, má to takmer takú váhu, ako keby nebola žiadna. Únie sa to týka rovnako ako ústavu. Tiež sme si museli vybrať tie tri či štyri hlavné smery, na ktoré sme vytvorili oddelenia a hľadali sme ľudí, ktorí by sa do nich hodili.

Ako predseda SAV ste začiatkom deväťdesiatych rokov zažili zrejme rušné obdobie…

To teda áno. Ako jednu z prvých úloh som mal zmeniť chod akadémie tak, aby sa preorientovala na financovanie výskumu z toho rozpočtového, plánovaného na grantové. Vzal som funkciu predsedu so zámerom preniesť do riadenia modely z krajín, kde veda dobre fungovala. Narazili sme na viacero problémov. Napríklad na záujmy vysokých škôl, ktoré mali v tom období k akadémii a jej fungovaniu úplne iný vzťah ako teraz. Dôležité bolo aj zachovať samostatnú kapitolu SAV v štátnom rozpočte. A tiež udržať v nej ústavy. Niektoré chceli odísť inam samé, o iné sa zasa zaujímali rôzne inštitúcie. Navyše na akadémiu bolo nabalených mnoho iných činností…

Akých napríklad?

Napríklad vývojové dielne, ktoré malo mnoho ústavov preto, že si museli sami zostrojiť prístroje na výskum, ktoré nebolo za socializmu možné doviezť zo zahraničia, lebo bol nedostatok devíz. Keď sa trh otvoril, vývojári ostali čiastočne bez práce. Mnohí odišli a využili svoje znalosti na to, aby založili špecializované firmy.

Bolo zložité prejsť na grantový systém?

Nebolo to jednoduché, ale dosť sme o tom vedeli. Poznali sme systém grantov zo zahraničia, veľa sme preniesli z krajín, kde mali bohaté skúsenosti. Našťastie, lebo v tom bola kopa detailov, až po to, ako urobiť grantovú úlohu, ako sa posudzujú projekty… Ďalšou úlohou bolo zmeniť financovanie. Presadzovali sme výkonové, čo nebolo a nie je jednoduché, vlastne sa táto téma riešila nedávno na pôde SAV opäť.

No zmien bolo viac…

Nesmieme zabudnúť na nápravu krívd spôsobených vedeckým pracovníkom z politických dôvodov, ktorá bola veľmi živá najmä v spoločensko-vedných ústavoch. Popri rehabilitácii ľudí bola nutná aj rehabilitácia vedných odborov, ktoré socializmus potláčal. Okrem toho sme sa podieľali na zmene legislatívy. Vlastne na jej príprave, lebo nový Zákon o SAV prijal parlament vlastne až zhruba o desať rokov, v roku 2002. Našťastie, mňa už vo funkcii nezastihlo veľké škrtanie rozpočtu SAV, ktoré znamenalo aj veľké prepúšťanie.

S akým pocitom ste odchádzali z funkcie?

Že aspoň časť z toho, čo som si predsavzal, sa podarilo realizovať.

Predtým i potom ste boli aj riaditeľom ústavu. Akú ste mali s tým skúsenosť v rôznych obdobiach?

Aj v roku 1971, keď som sa stal riaditeľom prvý raz, som išiel do funkcie na základe volieb. Hoci to nebolo v zákone, bol to prejav atmosféry v ústave. Vo funkcii mi vždy pomáhalo, že sme patrili, aj v tých komplikovaných rokoch, k jedným z najlepších ústavov v akadémii. Z ďalších – bolo ich viac – spomeniem Chemický ústav a Ústav polymérov. Predstavovali sme inštitúcie, ktorých výsledkami sa SAV mohla prezentovať, napríklad čo do počtu publikácií či citácií.

Vďaka čomu?

Hovoril som o osobnostiach, tie sú podstatné. Dôležité bolo, že sme dokázali v ústave odfiltrovať všetky iné vplyvy, okrem toho vedeckého. Boli sme jeden z mála ústavov, ktorý odmeňovanie už v sedemdesiatych rokoch robil na základe bodového hodnotenia vedeckých pracovníkov. Vypracovali sme systém, ktorý zohľadňoval publikácie a citácie. To nám dávalo základ hodnotenia, ktoré umožňovalo odmeňovať podľa výsledkov vedeckej práce.

Boli to časy, keď bolo oveľa zložitejšie publikovať v špičkových časopisoch…

To je v porovnaní so súčasnosťou priepastný rozdiel. Publikovanie do zahraničia musel za socializmu odobriť politický funkcionár – pracovník zvláštneho oddelenia SAV ktorý, pochopiteľne, nevedel žiadny svetový jazyk…). Riaditeľ niesol obrovskú zodpovednosť. Ale v našom ústave sme si už začiatkom šesťdesiatych rokov povedali, že ak neprenikneme do zahraničia s publikáciami, nič nedosiahneme. Podarilo sa nám to. Moje práce boli už vtedy prevažne v zahraničných časopisoch.

Akú podobu mala v tých časoch medzinárodná spolupráca?

Fungovala aj za socializmu. Ale na oficiálnej báze to bolo len v oblastiach, ako napríklad kozmický výskum. V iných oblastiach bola postavená na dohovoroch s kolegami, ktorí sa venovali tej istej, alebo blízkej téme. Koniec koncov, aj teraz vznikajú mnohé spolupráce podobne: dohodnú sa na konferencii po prednáške – často pri káve. Ale boli aj oficiálne dohovory s vedeckými inštitúciami na Západe.

Ako sa šéfuje vedcom?

Niekedy veľmi ťažko. Najmä keď sú to osobnosti. Ale musím povedať, že sme vedeli udržať v ústave aj ľudí, ktorí mali diametrálne odlišné názory – či na fungovanie ústavu, alebo jeho vedecké zameranie. Inak by sme nevychovali a neudržali vedecké osobnosti. Fakt je, že sme odjakživa zdôrazňovali, že ak nebudeme ťahať jedným smerom sústredením sa na výskum, ústav nebude rásť.

Môže podľa vás vedecké inštitúcie riadiť profesionálny manažér, nevedec?

S problémami. Lebo nevidí hlboké vedecké zázemie, ktoré stojí za otázkami či spormi. Napríklad – ktorému z dvoch tímov kúpiť prístroj, keď oba tvrdia, že sa bez neho nemôžu zaobísť. Bolo by to možné, keby manažér veľmi úzko spolupracoval s vedeckým riaditeľom.

Keď ste viedli ústav, museli ste vedu trochu zanedbať?

Nie. Mal som šťastie na šikovných spolupracovníkov, ktorí sa veľmi aktívne podieľali na chode ústavu. Či už vedeckom, alebo hospodárskom.

Ako sa zmenila experimentálna endokrinológia za desaťročia, čo v nej pôsobíte?

Podstatne. Od sledovania funkcie endokrinných žliaz stanovovaním hladín hormónov v krvi a dôsledkov hormonálnych zmien na vybrané fyziologické funkcie organizmu sa prešlo na skúmanie procesov pôsobenia hormónov na bunkovej a molekulárnej úrovni napríklad sledovaním interakcie hormónov so špecifickými receptormi v cieľových bunkách ich účinku. Ďalej sa rozpracovala molekulárno-genetická diagnostika rôznych foriem porúch metabolizmu (napríklad monogénne podmienených foriem diabetu, dyslipoproteinemií, obezity a podobne). Citlivé metodické postupy umožnili odkrývanie nových často neočakávaných účinkov hormónov, sledovanie interakcie neuroendokrinných a imunitných procesov. Ďalej sa ukázalo, že do systému hormóny produkujúcich tkanív treba zaradiť aj napríklad tukové tkanivá, sliznicu črevného traktu, pečeň a iné, ktoré produkujú takzvané tkanivové hormóny. Tieto nové prístupy umožnil realizovať veľký pokrok v rozvoji metodických postupov a prístrojovej techniky, ktorá sa stala dostupnou aj pre našich vedcov. Predtým, aj keď ste mali dobrý nápad, museli ste k nemu vyvinúť metodiku, hoci v zahraničí už bola známa. No tu sme k tomu nemali ani prístroje, ani chemikálie. Ďalší problém bolo plánované hospodárstvo – najmenej dva roky dopredu sme museli plánovať nákup chemikálií zo zahraničia. Totálny nezmysel. Keď som bol vonku na študijnom pobyte, trvalo to dve hodiny… Ale veľmi sa tomu teraz nemôžeme smiať, lebo verejné obstarávanie dostáva vedcov často do podobnej situácie, ako to dokázali socialistickí plánovači.

Nakoľko sa priblížilo pracovisko, na ktorom ste desaťročia pôsobili, k svojim partnerským organizáciám v zahraničí?

Rozhodne môže robiť rovnaký výskum ako zahraničné pracoviská. Je na to vybavené ako metodicky a technicky, tak aj myšlienkovo. My sme museli nápadmi, myšlienkami nahrádzať zaostávanie v metodike či technike.

Ako vás zlákal kozmický výskum, kozmická fyziológia?

Trochu za to môže politika. Zhora nám po roku 1968 vyčítali, že neudržiavame pracovné kontakty s ruskými vedcami, ignorujeme predchádzajúce kontakty s nimi. Tak sme našli oblasť, ktorá bola pre nás zaujímavá, v ktorej je živá medzinárodná spolupráca. Špeciálne zaujímavé to bolo pre kolegov, ktorí sa venovali stresu. Lebo bezváhový alebo mikrogravitačný stav je pre jeho výskumu skutočne unikátny.

MUDr. Ladislav Macho, DrSc.

Akademik MUDr. Ladislav Macho, DrSc.

V auguste sa dožíva významného životného jubilea MUDr. Ladislav Macho, DrSc., medzinárodne uznávaný vedecký pracovník v oblasti vývojovej endokrinológie a kozmickej fyziológie. Je jedným z prvých zakladajúcich pracovníkov Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV a svojou vedeckou a organizačnou prácou niesol významný podiel na rozvoji, výskumnom formovaní a medzinárodnom postavení pracoviska.

Vysokoškolské štúdium ukončil na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave s vyznamenaním „sub summis auspiciis“. Po promócii nastúpil do Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV (ten je teraz súčasťou Biomedicínskeho centra SAV), kde viac ako šesť desaťročí prispieval k jeho rozvoju vedeckými koncepciami výskumu, pôvodnými výsledkami vedeckej práce a svojou rozsiahlou a úspešnou vedecko-organizačnou prácou. Vykonával rôzne riadiace funkcie, v rokoch 1965 až 1971 bol vedúcim oddelenia endokrinológie vývoja a v rozmedzí rokov 1971 až 1995 bol spolu 23 rokov riaditeľom ústavu.

V rokoch 1987 až 1992 bol doktor Macho členom Predsedníctva SAV, 1987 až 1992 členom Prezídia Československej akadémie vied (ČSAV) a 1990 až 1992 podpredsedom Prezídia ČSAV. V rokoch 1990 až 1992 bol predsedom Slovenskej akadémie vied, 1969 až 1987 členom Vedeckého kolégia lekárskych vied SAV, 1976 až 1987 členom rovnakého kolégia ČSAV a 1983 až 1990 podpredsedom Československej komisie pre spoluprácu vo výskume a mierovom využívaní kozmického priestoru – programu Interkozmos. V rokoch 1991 až 1992 bol členom Rady vlády SR pre vedu a výskum a 1990 až 1992 členom Vedeckej rady Univerzity Komenského. V rokoch 1983 až 1985 bol poradcom Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) pre Medzinárodný program o chemickej bezpečnosti so zreteľom na zdravotné riziká u detí, 1998 až 2003 členom Komisie VEGA a v roku 2007 členom Akreditačnej komisie druhého oddelenia vied SAV.

Vedeckú hodnosť kandidáta vied CSc. získal v roku 1962 a doktora vied DrSc. v roku 1976. O rok neskôr bol zvolený za korešpondujúceho člena SAV a v roku 1981 sa stal korešpondujúcim členom ČSAV. V roku 1987 bol zvolený za akademika SAV a nasledujúci rok za akademika ČSAV. Vysokým medzinárodným uznaním bola jeho funkcia akademika Medzinárodnej astronautickej akadémie (IAA) v Paríži roku 1986. V rokoch 1989 až 1997 vykonával funkciu člena Predsedníctva IAA, 1992 bol zvolený za člena medzinárodnej spoločnosti Academia Europea Scientiarum et Artium a v roku 2003 za člena Učenej spoločnosti Slovenska.

Vo svojej vedeckej práci sa doktor Macho zameral na výskum funkcie endokrinného systému počas ontogenézy (vývinového procesu organizmu). Medzi jeho najdôležitejšie výsledky patrí dôkaz o existencii kritických periód vo vývoji funkcie endokrinných žliaz počas tohto procesu u cicavcov, ako aj experimentálne dôkazy o následkoch nepriaznivých zásahov v ranej ontogenéze na funkciu endokrinných žliaz a účinky hormónov na metabolizmus látok v dospelom veku. Spolu so spolupracovníkmi získal pôvodné poznatky o prítomnosti hormónov v materskom mlieku cicavcov a ich význame pre vývoj funkcie endokrinných žliaz mláďat. Originálne výsledky viedli k objasneniu zmien hormonálnej regulácie a receptorov hormónov po vystavení organizmu podvýžive, prekrmovaniu a stresovej záťaži. Za tieto výsledky bola L. Machovi udelená Cena SAV, Štátna cena a viaceré ceny odborných spoločností Slovenskej lekárskej spoločnosti (Slovenská endokrinologická spoločnosť a Slovenská fyziologická spoločnosť). Tento vedec sa venoval tiež riešeniu projektu endokrinnej regulácie pri reumatických ochoreniach a skúmaniu transferu imunomodulačných hormónov medzi plazmou a synoviálnou tekutinou kĺbov.

Od roku 1975 bol L. Macho zapojený do sledovania účinkov podmienok kozmických letov, predovšetkým stavu mikrogravitácie na endokrinné a metabolické funkcie u ľudí a zvierat. V rámci rozsiahlej medzinárodnej spolupráce vedcov z Ruska, Francúzska, USA, Maďarska, Poľska a ďalších krajín sa zúčastnil na výskume pôsobenia kozmických letov na malé experimentálne zvieratá na siedmich „biosputnikoch“. Je zakladajúcim členom Medzinárodnej spoločnosti pre gravitačnú fyziológiu a patrí medzi zakladateľov časopisu International Journal of Gravitational Physiology. Význam pôvodných prác doktora Macha pre rozvoj experimentálnej endokrinológie a kozmickej biológie a medicíny dokazuje skutočnosť, že sa iniciovalo viacero medzinárodných spoluprác a pozvaní k jeho prednáškam na sympóziách a pracovných pobytoch. Medzinárodným uznaním je aj udelenie ceny Medzinárodnej astronautickej akadémie (Paríž, 1993) za pôvodný prínos k poznaniu reakcie organizmu zvierat a ľudí na podmienky kozmických letov.

Vo svojich viac ako 340 vedeckých prácach uverejnených prevažne v zahraničných časopisoch a zborníkoch priniesol doktor Macho rad nových prioritných poznatkov a kreoval nové zameranie experimentálnej endokrinológie, orientované na dynamickú analýzu činnosti endokrinného systému od narodenia do neskorého veku. Jeho práce boli citované vyše 1 700-krát, predovšetkým v medzinárodných časopisoch. Počas svojej vedeckej kariéry vychoval siedmich vedeckých pracovníkov s titulom kandidáta vied (CSc., respektíve PhD.) a jedného doktora vied (DrSc.).

Doktor Macho je zakladajúcim členom Európskej spoločnosti pre porovnávaciu endokrinológiu. Je čestným členom Slovenskej lekárskej spoločnosti a Českej a Slovenskej endokrinologickej spoločnosti, členom Učenej spoločnosti Slovenska a zakladajúcim členom Medzinárodnej spoločnosti pre vývojové neurovedy. Vykonával funkciu predsedu Slovenskej fyziologickej spoločnosti (1977 až 1981 a 1987 až 1990) a je čestným členom výboru Slovenskej fyziologickej spoločnosti. Bol hlavným redaktorom časopisu Endokrinologia Experimentalis (1975 až 1991), dnes Endocrine Regulations. Bol členom redakčných rád vedeckých časopisov International Journal of Gravitational Physiology, Cosmic Biology and Medicine a General Physiology and Biophysics.

Jeho vedecké výsledky a vedecko-organizačná práca boli ocenené mnohými vyznamenaniami: Cena Medzinárodnej astronautickej akadémie za vedecké prínosy v oblasti kozmickej biológie (1993), Medaila J. A. Gagarina, vyznamenanie Medzinárodnej federácie kozmonautov (1980) za originálne poznatky o reakcii ľudského organizmu na podmienky kozmických letov, Cena SAV za výskum endokrinných funkcií vo vývoji (1974), Cena SAV za popularizáciu vedy (1999), Štátna cena za vedecký prínos vo vývojovej endokrinológii (1978), Zlatá plaketa ČSAV Za zásluhy o vedu ľudstva (1990), Zlatá medaila SAV (1990), Medaila SAV za podporu vedy (2010), Zlatá medaila Slovenskej lekárskej spoločnosti (1990), Medaila J. A. Komenského (1992) a štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (2012).

Zdroj článku: časopis Akadémia/Správy SAV č. 4. 2020

Autor: Martin Podstupka
Foto: Martin Bystriansky