Poznáte komáre?

Komáre poznáme ako otravné, malé zvieratká, ktoré nám doslova „pijú krv“. Ako ale hovorí RNDr. Viktória Čabanová, PhD., mladá vedecká pracovníčka Virologického ústavu Biomedicínskeho centra SAV, komáre môžu byť veľmi krásne. „Pod mikroskopom vidíme vždy viac. Široké spektrum krásnych farieb, ako aj rôznu štruktúru jednotlivých druhov,“ hovorí táto mladá vedkyňa, ktorú komáre po vedeckej stránke očarili počas jej doktorandského štúdia a ich výskumu sa venuje už 5 rokov. Aj taký je pohľad vedca či vedkyne.

Prečo nám komáre „pijú krv“

Na Slovensku máme približne 60 druhov komárov, celosvetovo ich je až okolo 3 500. Dr. Čabanová k širokému spektru druhov komárov hovorí, že „príroda sa s nimi vyhrala.“ Každý druh komára predstavuje iné poznanie a sú pre nich charakteristické iné vlastnosti, ako aj morfológia. Niektoré druhy komárov obľubujú viac mestské prostredie, iné sa lepšie cítia a usídľujú sa v prírode, alebo v okolí väčších vodných plôch. Z morfologického hľadiska sa môžu líšiť chĺpkami, šupinkami, farbami a mnohými inými znakmi. Od druhovosti komárov závisí i doba ich prežívania, ako aj schopnosť vzdialiť sa od svojho primárneho liahniska. Niektoré dokážu preletieť i niekoľko desiatok kilometrov, no sú druhy, ktoré sa od svojho liahniska vzdialia maximálne na pár metrov.

Pre človeka, ale i pre zvieratá najviac „otravný“ druh predstavujú tzv. záplavové resp. kalamitné komáre (na Slovensku druhy ako napríklad Aedes vexans a Ochlerotatus sticticus). Jedno ale majú  takmer všetky komáre spoločné. „Pijú nám krv“. Prečo je to ale tak? Odpoveď je jednoduchá. Komárie samice potrebujú ľudskú alebo zvieraciu krv preto, aby získali výživu pre tvorbu vajíčok. Môžeme teda urobiť niečo aj my preto, aby sme liahniská komárov nejakým spôsobom eliminovali? Určite áno, a to elimináciou liahnísk komárov. Liahniská predstavujú akékoľvek nádoby s vodou – kvetináče, barely, pneumatiky a dokonca aj vrchnáčiky od plastových fliaš. Z takýchto plôch je nutné vodu vylievať, prípadne ich prekryť. Pri tejto eliminácii liahnísk komárov, nezabúdajme však na živočíchy, pre ktoré môže byť v mestách táto voda nevyhnutná, priam až kľúčová… Ide napríklad o vtáky a ježkov. V tomto prípade je ideálnym riešením vodu každý deň vyliať a vymeniť. Nezabudnime ale ani na ich dôležitosť pre ekosystém, kde predstavujú veľký význam ako súčasť potravinového reťazca.

Komáre môžu prenášať aj vírusy, resp. patogény

Dr. Čabanová v rámci svojej výskumnej práce sleduje komáre, aj kvôli ich schopnosti prenášať pôvodcov potenciálne nebezpečných „ochorení“. Napriek tomu, že väčšina uštipnutí komárom nám nespôsobí nijaký problém, aj na našom území sa môžu vyskytovať vírusy, ktoré spôsobujú závažné ochorenia u ľudí aj zvierat. Príkladom je West Nile vírus (západonílsky vírus) a vírus Usutu, ktoré sú v súčasnosti hlavným predmetom výskumu dr. Čabanovej.

West Nile vírus v prirodzených podmienkach cirkuluje najmä u voľne žijúcich vtákov a človek predstavuje jeho konečného hostiteľa. Infekcia zapríčinená West Nile vírusom môže mať rôzny priebeh. Väčšina humánnych prípadov je asymptomatická alebo sprevádzaná symptómami podobnými chrípke. U niektorých jedincov však infekcia vedie k neuroinváznym ochoreniam, a môže sa vyvinúť aj do ochorenia, západonílskej horúčky.

Vírus Usutu spôsobuje škody najmä u vtáctva, preto bol prvotne považovaný za veterinárne významný patogén. V posledných rokoch však bolo zaznamenaných niekoľko symptomatických humánnych prípadov, dokonca aj s neuroinváznym priebehom, a tak sa jeho medicínska významnosť začala prehodnocovať. Oba spomínané vírusy predstavujú riziko aj z hľadiska bezpečnosti transfúzie krvi, nakoľko sa môže zvýšiť riziko symptomatických prípadov u imunokompromitovaných pacientov.

Sezónna aktivita spomínaných dvoch vírusov a ich potenciálny prenos na človeka alebo zviera na našom území, je zaznamenaná najmä v auguste a septembri.

„Dôležitý je monitoring“, dodáva dr. Čabanová. „Ide o to, že komáre prenášajúce rôzne vírusy, resp. patogény sa zväčša vyskytujú na veľmi ohraničených územiach a v prípade ich monitoringu vieme presne určiť kde sa ohniská môžu nachádzať“.

pod mikroskopom

Foto: z archívu RNDr. Viktórie Čabanovej, PhD.