Stres nám pomáha zvládať záťažové situácie

„Treba, aby sme boli odlišní a vytvárali tímy, kde si každý nájde svoje miesto,“ tvrdí uznávaná farmakologička DANIELA JEŽOVÁ z Biomedicínskeho centra SAV.

Zoznam vašich výskumných tém je široký. Ktoré vnímate ako míľniky bez ohľadu na ohlas, aký vyvolali vo vedeckej obci?

Jednou z oblastí, ktorú som robila veľmi rada a kde som najprv musela prekonávať množstvo prekážok, bol výskum o mozgovej bariére. Ide o funkciu nášho mozgu, ktorá nedovolí, aby nám doň vstupovali látky, ktoré by mu mohli škodiť.

Prišla som s predpokladom, že počas stresu sa môže táto bariéra porušiť. Ako mladá výskumníčka som to chcela skúmať s istou svetovou odborníčkou, ktorá bola v tom čase šéfkou jednej neurologickej kliniky vo Švédsku. Aj keď ma zaryto odmietala, nakoniec sa mi podarilo na šesť týždňov získať medziakademické štipendium a dosiahli sme spolu veľmi pekné výsledky.

Aké pokračovanie mal tento výskum?

Profesorka Daniela Ježová bola finalistkou na súťaži Eset Science Award 2023.

Na to, čo som sa naučila vo Švédsku, nadviazal môj prvý doktorand Viktor Bartanusz a neskôr sa mi s druhou doktorandkou Ivanou Škultétyovou podarilo dokázať, že mozgová bariéra sa počas stresu naozaj porušuje.

Ešte by som sa ale vrátila k Viktorovi Bartanuszovi, ktorý sa neskôr stal neurochirurgom a dodnes pracuje v USA. V roku 2010 sa na mňa obrátil s tým, že píše článok o mozgovej bariére, akurát s dôrazom na miechu. Napokon sme vypracovali spoločný prehľadný článok na túto tému. Veľmi ma to potešilo, pretože šlo o môjho prvého doktoranda a šlo tiež o tému, na ktorej som dávno nerobila. Dnes je práve tento článok môj najcitovanejší.

A má to pokračovanie, pretože s mojím súčasným postdoktorandom Petrom Karailievom sme sa cez úplne iné molekuly a molekulárne mechanizmy dostali späť k mozgovej bariére, pričom práve píše žiadosť o projekt na tému v tejto oblasti. Toto sú tie pekné veci na vedeckej práci. Nie je to vyznamenanie, ktoré by okrem mňa videl aj niekto iný, ale moju dušu to teší.

Vaše výskumy sú známe najmä v súvislosti so stresom, depresiou a úzkosťami. Stres sa vo všeobecnosti chápe ako niečo negatívne, nemá však len temné stránky. Aké sú jeho pozitíva?

Stres človeku pomáha prekonať ťažkú záťažovú situáciu. Ak by sme v situácii, v ktorej treba rýchlo konať, rýchlo sa rozhodnúť a rýchlo zaostriť pozornosť, nemali stresovú reakciu, nedokázali by sme to zvládať. Druhý pozitívny aspekt je, že stresová reakcia nás vie pripraviť na takéto záťaže.

Napríklad ráno po zobudení máme v rámci normálnej zdravej sekrécie niektorých stresových hormónov, hlavne kortizolu, tie najvyššie hodnoty. To znamená, že tento hormón nám pomáha prekonávať, čo nás v ten deň čaká.

Opakom dobrého stresu je ten zlý, ktorému je človek vystavený dlhodobo. Niečo podobné prežívalo mnoho ľudí aj počas pandémie. Aký vplyv môže mať takýto stres na človeka?

Každý negatívny zážitok v našom živote nás istým spôsobom poznačí. Existuje odborný termín alostatická záťaž alebo alostáza. Znamená to, že na to, aby sme sa udržali v rovnovážnom stave, musíme v našom tele za to niečím zaplatiť.

Keď nás niečo veľmi vyvedie z miery, ako napríklad zážitky, ktoré sme mali počas pandémie – najmä kým sme neboli očkovaní –, aby sme to dokázali prežiť, museli nastať isté zmeny na molekulárnej úrovni. Telo to stálo určitú energiu a námahu, ktorá sa zbiera a zbiera. Keď sa toho nazbiera priveľa, prejaví sa to na slabých miestach v tele.

U niekoho to môže byť zvýšený krvný tlak, u iného sa môže rozvinúť prekanceróza alebo napríklad psychické problémy. Deje sa to, keď už v tele zlyhávajú adaptačné mechanizmy, vďaka ktorým dokážeme prinavracať svoj život do normálu.

Neexistuje regulačný mechanizmus, vďaka ktorému by nemuselo dôjsť k naplneniu tejto pomyselnej stresovej nádoby a ktorej hladinu by dokázali znížiť napríklad príjemné pocity, niečo pozitívne?

Myslím si, že „hladina tekutiny“ v pomyselnej stresovej nádobe môže aj klesať, no hodnotí sa to veľmi ťažko. V tomto ohľade existujú dva extrémne prístupy: na strane jednej sa to výskumníci snažia vedecky podchytiť meraním vysokého počtu rôznych parametrov, ktorých môže byť aj 18: od krvného tlaku cez koncentráciu glukózy, koncentrácie hormónov a výsledky psychologických dotazníkov. Keď sa toto všetko vyhodnotí a zložitým spôsobom sčíta, zistí sa hodnota alostatickej záťaže.

Potom tu máme druhý extrém, napríklad v podobe hodiniek, na ktorých firmy vynikajúco zarábajú a ktoré vám povedia, koľko stresu ste práve prežili, na základe variability srdcovej frekvencie. Na základe jediného parametra sa vyjadria, či prežívate stres a do akej miery. Takto sa však stres merať nedá. Fakt, že sa nám rozbúši srdce, nemôže byť jediným a spoľahlivým ukazovateľom, pretože nevieme, či aj v tých spomínaných 18 parametroch nastali príslušné zmeny.

„O jedinečnom prepojení medzi matkou a dieťaťom, alebo otcom a dieťaťom, vieme už stáročia. No stále sa nevie, ako k tomu dochádza a prečo. A my to chceme lepšie objasniť.“

Nadmerná stresová záťaž môže u citlivých ľudí prispieť až k rozvoju depresie. Až 30 percent ľudí, ktorým je diagnostikovaná depresia, reaguje na farmakologickú liečbu len čiastočne a ďalších 30 percent na ňu nereaguje vôbec. Ako sa im teda dá pomôcť?

Je to skutočne problém, pretože pomôcť týmto ľuďom je veľmi ťažké. Sú však hnacím motorom, ktorý nás poháňa, aby sme hľadali nové spôsoby liečby. V súčasnosti sa začína používať nový liek, ktorý sa podáva do nosa a dokáže rýchlo zlepšiť depresívnu náladu. Práve do takejto liečby sa zaraďujú pacienti, ktorí sú rezistentní na inú terapiu. Ešte nemáme dostatok dôkazov, že je to absolútne bezpečné, ale je to liečba, ktorá by mohla byť prínosom.

Existujú vôbec jedinci, ktorí zvládnu akúkoľvek životnú situáciu bez toho, aby upadli do depresívnych stavov?

Odolnosť voči stresovým podnetom sa skúma najmä na animálnych modeloch, kde sa dajú nájsť jedince, ktoré sú náchylnejšie na rozvoj príznakov podobných depresii. Cieľom je hľadať, čo ich robí odlišnými. Ak by sme na to v budúcnosti prišli, dokázali by sme aj u človeka povedať, či je náchylnejší alebo, naopak, odolnejší voči tomu, aby sa u neho rozvinula duševná porucha. No zatiaľ nemáme jednoznačný dôkaz, že takí ľudia sú. 

So svojím výskumným tímom ste redefinovali funkciu stresového hormónu aldosterón. Podarilo sa vám dokázať, že je dôležitý pre vznik a priebeh depresívnej poruchy. To bolo pred vyše 10 rokmi. Ako sa za ten čas uplatnil v oblasti výskumu tento poznatok? 

Prvé nálezy, že by mohol aldosterón pôsobiť v mozgu a vyvolávať úzkosť, sme získali už v roku 2008. Najskôr sme začali pracovať na animálnom modeli s doktorkou Natašou Hlaváčovou, ktorá bola v tom čase mojou doktorandkou. Dnes je už známou vedkyňou a jedna druhej sme si šéfkou, pretože ja som šéfkou výskumnej skupiny a ona zas šéfkou celého oddelenia.

Prvá práca, ktorá hovorila o tom, že tieto nálezy vieme preniesť aj do klinickej medicíny, je z roku 2015. Šlo o spoluprácu s nemeckými psychiatrami, neskôr sme nadviazali spoluprácu s Psychiatrickou klinikou Lekárskej fakulty UK v Bratislave, s ktorou spolupracujeme dodnes.

O hormóne aldosterón sa pritom vedelo už dlho. Podieľa sa na regulácii krvného tlaku a hospodárenia s vodou a elektrolytmi, no nepredpokladalo sa, že pôsobí aj na mozog. Z našich výsledkov vyplýva, že zvýšená hladina aldosterónu spôsobuje horšiu náladu, pocity úzkosti.

S kolektívom Ľubomíry Izákovej sme napríklad ukázali, že pacienti so silnými príznakmi depresie, ktorí prichádzajú do nemocnice, majú koncentrácie aldosterónu zvýšené, no pri prepúšťaní z nemocnice, keď im je už lepšie, koncentrácie aldosterónu sú nižšie.

Stále sme však len na začiatku. Ale aj keď nemáme zodpovedané všetky otázky, dá sa povedať, že hladina aldosterónu u týchto pacientov reflektuje ich momentálny psychický stav.

Skúmate tiež matky a ich novonarodené deti. Vychádzate z predpokladu, že hormonálny systém matky a dieťaťa je prepojený…

O jedinečnom prepojení medzi matkou a dieťaťom, alebo otcom a dieťaťom, vieme už stáročia. No stále sa nevie, ako k tomu dochádza a prečo. A my to chceme lepšie objasniť.

Pre pandémiu sa nám však tento projekt predĺžil, pretože matku a dieťa vyšetrujeme už v pôrodnici a následne o sedem až deväť mesiacov. Skomplikoval nám to lockdown, pretože vyšetrenia viacerých zaradených účastníčok štúdie nebolo možné dokončiť. Ešte stále máme pred sebou vyšetrenie poslednej matky s dieťaťom, až potom môžeme začať všetky analýzy a vyhodnocovania.

Vďaka týmto komplikáciám mi však počas pandémie v júni 2020 napadlo, že by sme mohli skúmať niečo, čo môžeme urobiť hneď a šlo by to aj v exteriéri. Boli sme predsa svedkami reálnej stresovej situácie…

O aký výskum šlo?

Asi desať dní pred koncom júna sme sa rozhodli vziať vzorky vlasov matkám a ich deťom, tentoraz šlo o sedem- až 11-ročné deti. Z vlasov totiž dokážeme zmerať viaceré stresové hormóny, ktoré sa tam kumulujú. Na analýzu sme vybrali dĺžku, ktorá narastie za tri mesiace, teda apríl, máj a jún, čo boli najťažšie mesiace počas lockdownu.

V dobrej viere, že pandémia sa končí, sme si koncom júna a začiatkom júla pozháňali dobrovoľníčky s deťmi a postrihali im vlasy s tým, že to zopakujeme koncom septembra, po období bez pandémie. To však neprišlo. Napriek tomu sme projekt dokončili so vzorkami dvoch pandemických období. Po analýze výsledkov sme však k nášmu sklamaniu zistili, že stresový hormón kortizol medzi matkou a dieťaťom nesúvisí, nebol tam vzájomný vzťah.

Merali sme však aj testosterón. Máme ho zaškatuľkovaný ako mužský pohlavný hormón, ale nachádza sa aj u žien a má vzťah napríklad k hnevu a agresivite. U predpubertálnych detí, aké sme testovali, bývajú koncentrácie testosterónu nízke. No tu sa ukázalo, že ak mali vysokú hladinu testosterónu matky, táto sa objavila aj u ich detí.

Výsledky sme porovnávali tiež s dotazníkom, kde sa matky vyjadrili, ako často a ako intenzívne pociťovali hnev počas lockdownu. U „nahnevaných“ matiek bola korelácia najsilnejšia. Tento nález síce vznikol ako sekundárny produkt, ale bol natoľko zaujímavý, že sme ho už aj publikovali.

„U predpubertálnych detí, aké sme testovali, bývajú koncentrácie testosterónu nízke. No tu sa ukázalo, že ak mali vysokú hladinu testosterónu matky, táto sa objavila aj u ich detí.“

Pri testovaniach využívate ako stresogénny faktor aj chlad. Znie to zaujímavo, ako to prebieha?

Chlad predstavuje stresový podnet, ale samotné vystavenie chladu nevyvoláva širokú stresovú reakciu vrátane produkcie hormónov, ako je kortizol. Pri chlade sa aktivuje najmä sympatikový nervový systém, teda vegetatívny nervový systém, ktorý reguluje celé naše telo bez toho, aby sme to dokázali ovplyvniť vôľou. Napríklad činnosť srdca, obličiek, čriev.

Hlavnými látkami, ktoré toto celé sprostredkujú, sú katecholamíny, teda noradrenalín a adrenalín. Niekedy je potrebné zistiť, či sympatikový nervový systém funguje správne, a na to sa používa práve chladový test, keď sa ruka alebo lakeť vloží do studenej vody s ľadom, kde voda má teplotu štyri stupne Celzia.

Chladový test sa využíva aj pri výskume stresu, akurát s obmedzením na určité funkcie. Stresová reakcia je v tomto prípade vyvolaná najviac vtedy, ak zahŕňa aj podnety, ktoré pôsobia na emočnú alebo sociálnu zložku. Hovoríme vtedy o chladovom teste pod sociálnym tlakom.

Sociálny tlak je tu vyvolaný tým, že dobrovoľník je počas testovania snímaný kamerou, vidí sa na obrazovke. Upozorníme ho, aby si dával pozor, ako sa tvári, pretože budeme vyhodnocovať aj jeho neverbálne správanie. Prítomné sú tiež dve osoby, ktoré ho intenzívne, priam až otravne sledujú, pozerajú sa na neho, prípadne ho povzbudia, aby ešte vydržal. A práve táto sociálna zložka aktivuje viaceré stresové hormóny.

Ako dlho trvá takýto test?

Dve až tri minúty, optimálne sú tri minúty. Dlhšie by to už bolo skutočne náročné.

Váš najnovší výskum je zameraný na úlohu hormónov vo vzťahu k empatii pri utrpení iného človeka.

Projekt sme odštartovali minulý rok v spolupráci s Psychiatrickou klinikou a Klinikou detskej psychiatrie Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Výskum sa bude týkať ľudí, ktorí v ostatných dvoch rokoch prežili určité obdobie opaterou o blízkeho človeka, ktorý bol v ťažkej fyzickej alebo psychickej situácii.

Títo dobrovoľníci sami vyhodnotia subjektívnou škálou, do akej miery ich to ovplyvňovalo, a my chceme skúmať, ako je ovplyvnené zvládanie stresových situácií u týchto ľudí. Nie je to ľahká cesta, je pred nami ešte mnoho vecí, ktoré si treba premyslieť, nastaviť a štandardizovať.

Ako bude vyzerať výskum v tomto prípade?

Práve tu napríklad využijeme ako stresovú situáciu spomínaný chladový test pod sociálnym tlakom a tiež Stroopov test, ktorý predstavuje konflikt medzi farbou a slovom (napr. slovo červený napísané žltou farbou, pozn. red.), ktorý umožní zhodnotiť, ako dokáže človek pracovať počas stresovej situácie.

Nás bude predovšetkým zaujímať, nakoľko bol tento výkon ovplyvnený tým, či dobrovoľník alebo dobrovoľníčka prežívali sociálnu bolesť, teda bolesť niekoho iného, a nakoľko to ovplyvnila jeho miera empatie. Ale nejde nám o to, aby sme skúmali samotnú empatiu a jej podstatu, to patrí psychológom.

Využijeme tiež animálny model, kde bude v jednej klietke zvieratko, ktoré sa má dobre, a v druhej iné zvieratko, ktoré pociťuje bolesť alebo niečo podobne nepríjemné, pričom sa to druhé bude na neho dívať. Potom môžeme skúsiť, ako budú reagovať pri záťažovej situácii.

Čo by malo stáť na konci tohto výskumu?

Možno zistenie, či by sme mali obmedzovať alebo, naopak, podporovať u ľudí zdieľanie vzájomných ťažkostí, pretože im to môže robiť dobre, ale aj zle. Ale v konečnom dôsledku by sme chceli pomôcť ľuďom lepšie zvládať stresové situácie.

Počas ceremoniálu ocenenia ESET Science Award 2023, kde ste získali cenu verejnosti, zaznelo z úst mnohých porotcov, že kreativita je dôležitý aspekt úspechu vo vede. Je aj podľa vás kreativita vo vede a výskume taká potrebná?

Myslím, že je podstatná a zvyšuje radosť z práce. Ak na niečom pracujete a zrazu vidíte, že by to stálo za overenie, a výsledok sa potvrdí, máte z toho veľkú radosť. Ale poznám aj vedcov, ktorí neboli veľmi kreatívni, no vedeli si všímať, čo sa robí inde, potom to šikovne zmodifikovali a mali celkom slušné výsledky.

Miera kreativity je teda rôzna a asi je to aj dobré. Pretože niektoré výskumy jednoducho vyžadujú opakované testovanie niečoho monotónneho, čo vysoko kreatívneho človeka zas veľmi nebaví. Treba, aby sme boli odlišní a vytvárali tímy, kde si každý nájde svoje miesto.

Viac o práci profesorky Daniely Ježovej si môžete vypočuť vo Vedeckom podcaste SAV.

prof. PharmDr. DANIELA JEŽOVÁ, DrSc., vyštudovala Farmaceutickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobí v Ústave experimentálnej endokrinológie v Biomedicínskom centre SAV na oddelení endokrinných regulácií a psychofarmakológie. Zúčastnila sa na študijných pobytoch vo Švédsku, Francúzsku a v USA. Počas svojej kariéry získala finančnú podporu pre výskum vo forme viacerých zahraničných aj domácich grantov. Je podpredsedníčkou Učenej spoločnosti Slovenska, získala viaceré významné ocenenia: napríklad Krištáľové krídlo v kategórii medicína a veda, Cenu SAV za vedeckovýskumnú činnosť, Zlatú plaketu SAV J. Jessenia za zásluhy v lekárskych vedách, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti vedy, Cenu verejnosti ESET Science Award 2023. Jej vedecká práca odkryla množstvo nových poznatkov v oblasti hormónov, stresu a účinkov liečiv. Priniesla nový pohľad na vzťah stresových hormónov a úzkosti, ako aj na účinky antidepresív.

Text: Stanislava Longauerová, časopis Akadémia 02/2024
Foto: ESET Science Award/Linda Kisková Bohušová